Zaujímavosti

Kultúrne dedičstvo

Kaštieľ v Dolnej Mičinej

Kaštieľ v Dolnej Mičinej je jednou z najkrajších a snáď aj najviac zanedbaných renesančných pamiatok na našom území. Predstavuje nie bežný typ renesančného kaštieľa a dodnes celkom nezaslúžene pustne.

kastiel v dolnej micinej

Kaštieľ v Dolnej Mičinej

Kaštieľ sa nachádza v katastri obce Dolná Mičiná a je postavený na vyvýšenine, ovládajúcej strategicky široko sa rozprestierajúcu kopcovitú romantickú krajinu, čím zároveň tvorí dominantu obce. Silueta kaštieľa už zďaleka budí záujem návštevníkov údolia, ktorí prichádzajú cestou Banská Bystrica – Horná Mičiná – Sliač.

kastiel

Začiatkom 16. storočia zaniklo na Slovensku v architektúre postupne umelecké cítenie gotiky a prevládali renesančné prvky. Vplyv na premenu architektúry mali talianski architekti, ktorí sa podieľali na výstavbe protitureckých pevností: G. Ferarri, P. Ferrabosco, F. G. Pozzo a iní. V 16. storočí tak nastala výstavba kaštieľov, ktoré mali fortifikačnú funkciu. K takýmto kaštieľom patrí aj kaštieľ v Dolnej Mičinej.

Dejiny kaštieľa

Historické zmienky o dejinách obce, jej majiteľoch ako aj o kaštieli, sú veľmi chudobné a prakticky sa zužujú len na stručné záznamy v súpisových materiáloch SÚPSOP.

Podľa viacerých zdrojov sa vznik kaštieľa datuje do druhej polovice 16. storočia. Môžeme ho teda považovať za typický príklad neskoro renesančnej fortifikačnej stavby. Na základe zrovnávania dispozícií renesančných kaštieľov na našom území je možné predpokladať vznik kaštieľa na starších základoch; o aké základy sa jedná, však žiadny zdroj bližšie neuvádza. Kaštieľ bol pravdepodobne rozširovaný v druhej polovici 17. storočia a upravovaný koncom 18. storočia.

Jestvujúce archívne správy sa viažu vo všeobecnosti na majetky Benickovcov v okolí Mičinej, priame archívne správy ku kaštieľu v Dolnej Mičinej sa nenachádzajú. Aké boli osudy kaštieľa pred rokom 1667 nie je známe, možno len predpokladať, že pod vplyvom udalostí (vpád Turkov na Dolnú Mičinú 25. júna 1590, koncom októbra 1599 prinajmenšom do roku 1657) bol kaštieľ dlhšiu dobu neobývaný a spustnutý, čo dalo základ k veľkej prestavbe a úprave krátko na to, v roku 1667. Datovaním tejto prestavby je označený vstupný portál ako aj kartuš, ktorá je sekundárne osadená nad barokovým vstupom do suterénu. Obnovu kaštieľa financoval Tomáš Benický z Mičinej so svojou manželkou Katarínou Merwaldovou a podľa zvyklostí svojej doby označil v nápisovej tabuli prestavbu za novostavbu od základov. Táto neskororenesančná úprava znamenala prestavbu staršej zničenej pevnosti na pohodlné feudálne sídlo s reprezentačnými klenutými miestnosťami, doplnenými bohatými štukovými detailmi a kamennými erbami, ktoré vo svojich vlysoch niesli taktiež mená majiteľov. Navonok kaštieľ ostával ešte stále pevnosťou s kamenným bosovaným portálom a padacím mostom, kľúčovými strieľňami a malými oknami v nižších podlažiach. Pevnostenský charakter zvýrazňovala štítková atika, zamurovaná dodatočne pri barokizácii kaštieľa v 18. storočí. Vstup chránila v povalovom priestore pavlač alebo arkier, ktorých otvor bol pri barokizácii taktiež zmenšený a upravený.

Týmito úpravami vzniklo sídlo, ktoré reprezentovalo obydlie Tomáša Benického, význačného cisárskeho úradníka, cisárskeho komisára, vyslanca a podžupana, ktorý zohral dôležitú úlohu v rámci protireformačných zásahov najmä v 80. rokoch 17. storočia. Prestavbu a úpravu kaštieľa v 2. tretine 18. storočia nemáme doloženú žiadnymi správami. Na základe ohňom poškodených architektonických článkov však možno s istotou tvrdiť, že bola vyvolaná veľkým požiarom, ktorý sa prakticky dotkol celej budovy až do výšky prvého poschodia. V zásade išlo o obnovu jestvujúceho stavu a jeho prispôsobenie na pohodlné barokové bývanie rozšírením obytných miestností v priestoroch podkrovia. Zaatikoví priestor bol využitý na obytné miestnosti, prístupné z haly na druhom poschodí a v najvyššom poschodí schodišťovej veže bola zriadená miestnosť z nástennými maľbami, zv. kaplnka. Baroková obnova sa v interiéroch prejavila najmä v detailoch vložením dverí s rokokovým kovaním, úpravou hlavného schodišťa a zriadením kaplnky, prístupnej ľudovo stvárnením dreveným schodišťom. Pevnostenský charakter budovy bol navonok zotretý vložením barokovej klenutej arkády z dvojramenným schodišťom a s oknami s pásovou šambránou, ktoré rytmicky členili jednotlivé priečelia. Pri tejto úprave bola zamurovaná štítková atika, dôležitý pevnostenský architektonický prvok a nahradená šindľovou mansardovou strechou a vikiermi.

Úpravy v 19. a 20. storočí sa v zásade nedotkli charakteru objektu a znamenali len bežnú údržbu, prípadne zmodernizovanie priestorov otvorením secesného otvoru z ústrednej miestnosti prvého poschodia na arkádu a vložením kachľových pecí. Úpravy sa týkali skôr okolia kaštieľa, kde bol vytvorený krajinný park s prístupovou gaštanovou alejou, vyrúbanou pri zmene majiteľov v roku 1945 a schodíkmi, ktoré vytvárali kompozíciu parku rešpektujúcu prírodný terén v okruhu kopca okolo kaštieľa. Kaštieľ bol do prechodu frontu bývaný, ale vojnové udalosti ho značne poškodili.

V 60. rokoch bol kaštieľ veľmi nevhodne využívaný na skladové a iné účely obce. Jediným pozitívnym prejavom jeho záchrany bola oprava strechy prevedená v roku 1963. Návrh na pamiatkovú úpravu predložený v roku 1969 ostal bez realizácie a od tohto obdobia je kaštieľ opustený a chátra.

Popis

Kaštieľ sa nachádza na miernom návrší nad obcou Dolná Mičiná, v peknom, prírodne členenom teréne. Vytvára pôsobivú a monumentálnu dominantu celému svojmu okoliu. Pozoruhodný je svojou polohou z fortifikačného hladiska. Areál kaštieľa nie je ohraničený, najbližšie okolie tvorí zeleň a stromy.

Objekt je v podstatnej časti renesančnou stavbou s typickými renesančnými architektonickým prvkami dispozičnými, priestorovými detailmi s výraznou barokovou úpravou v čelnej vstupnej časti i typickým barokovým zastrešením – vysokou mansardovou strechou. Tieto architektonické prvky tvoria v podstate umelecko-historickú hodnotu objektu.

Je to dvojposchodová bloková budova na obdĺžnikovom pôdoryse so štyrmi nárožnými baštami kruhového pôdorysu. Tento typ kaštieľa s priečelnou ochodzu vklinenou medzi okrúhle nárožné bašty vytvára prechodný typ medzi starými hradnými kaštieľmi a neskoršími vidieckymi kúriami. Pred hlavnou fasádou v prízemí a na prvom poschodí, medzi obidvoma nárožnými vežami sú postavené otvorené arkády (segmentové oblúky na pilieroch štvorcového prierezu). Hlavný vchod je v strednej ose hlavnej fasády, vedie k nemu dvojité schodište, umiestnené za arkádami. Arkády v poschodí vytvárajú otvorenú chodbu, z ktorej sa do budovy vstupuje rozšírenými dverami v strednej ose a do východnej bašty rannobarokovým kamenným portálom. Tvoria ho točité stĺpiky s iónskymi hlavicami, na ktorých sedí zalamované kladie s archivoltou. V polkruhovom tympanone sú dva erby.

V strede dispozície na severnej strane objektu vystupuje schodiskový priestor vežového tvaru, ktorý prečnieva nad strešnú rímsu asi o polovicu podlažia. Na južnej strane nad vstupnou časťou objektu na prvom poschodí sa nachádza krytá terasa po celej šírke fasády medzi baštami v hĺbke ich pôdorysného vyčlenenia. Kaštieľ je zastrešený mansardovou strechou, bašty majú strechy kužeľovitého tvaru, krytina je šindľová.

Suterén:
Tvorí ho trojtraktová dispozícia s kamenným murivom a predsunutým suterénom arkády. Jednotlivé priestory suterénu sú zaklenuté valenou kamennou klenbou s lunetami, v strednej miestnosti so zamurovaným obdĺžnikovým otvorom v klenbe v priestore, kde bolo umiestnené pôvodne staršie schodište.

K severnej strane budovy bolo v 17. storočí pristavané vežovité schodište. Do jeho priestoru vedie zo suterénu polkruhový kamenný hladký portál, orientovaný čelom von z budovy. V suteréne budovy je uložená neskororenesančná kartuš, ktorá bola pôvodne osadená nad rokokovým vchodom do pivnice.

krb s menami majitelov kastiela

Dnes už neexistujúci krb s menami majiteľov kaštieľa

Kartuš má nápis:
HOC CASTEL VM AX FVNDAMENTO
F G. D. HOMVS BENICZKY
DE MICZINA CVM CONCORES SVA
C. D. CATHARINA MERVALD
1667

Prízemie:

Pôdorys prízemia je v zásade totožný s trojtraktovou dispozíciou, ktorá má ústrednú vstupnú sieň, v nárožiach napojené kruhové veže a vežovitú prístavbu schodišťa. Vstupná sieň je zaklenutá krížovými klenbami, bočné miestnosti sú prístupné barokovými kamennými portálmi.

S architektonických detailov je zaujímavý kamenný portál do pivnice, so sekundárne použitými barokovými dverami s pôvodným kovaním a kamenná výlevka na vodu v severovýchodnej miestnosti. Miestnosti boli vydláždené pieskovcovou dlažbou, vestibul tehlovou.

Prvé poschodie:

Miestnosti prvého poschodia v zásade rešpektujú dispozičné riešenie trojtraktu, čiastočne sekundárne upravené priečkou pri prístavbe schodišťa. Obidve nárožné miestnosti sú zaklenuté hlbokými lunetovými kamennými klenbami nepravidelného rozostupu a veľkosti a riešia miestnosti na spôsob centrály.

Ústredná vstupná miestnosť pri výstavbe schodišťa bola sekundárne rozdelená na malú halu a strednú obytnú miestnosť. Takto novo vzniknutý nástupný priestor zo schodišťa zaklenuli krížovou klenbou so štukovými ornamentálnymi hrebienkami. Ústredná miestnosť je otvorená secesnými balkónovými dverami vedúcimi na arkádu.

Na barokovej arkáde sa nachádza sekundárne osadený krb do nárožia juhozápadnej bašty. Krb pochádza z čias renesančnej prestavby objektu v roku 1667 a je v rímse krbového otvoru označený menami stavebníkov:

G. D. THOMAS BENICKY

G. D. KATHARINA MERVALD

Krbový otvor je obdĺžnikoví, po jeho stranách sú točené stĺpy obtočené reliéfnou vínnou révou, s ľudovo stvárnenými volutovými hlavicami. Ukončenie krbu tvorí rozoklaný frontón s rastlinnou reliéfnou ornamentikou a s erbami majiteľov. Je možné, že erbová tabuľa bola do frontónu vsadená sekundárne z iného miesta, pretože chýba ukončenie celej kompozície.

Druhé poschodie:

Pôdorys druhého poschodia čiastočne v južnej časti dispozície rešpektuje nosné murivo spodných podlaží, čo sa týka najmä členenia obytných priestorov. Severná strana dispozície je využitá ako priestranná hala, krytá dreveným trámovým barokovým stropom, prístupná zo schodišťa. Z haly cez severný múr bol umiestnený dvor do klenutej miestnosti schodišťovej veže a drevené samostatné, ľudovo riešené barokové schodište vedúce do najvyššej miestnosti a do podkrovia.

Podkrovie:

V severnej časti podkrovia na schodišťovej veži sa nachádza na jej múre okrová vnútorná omietka s farebným pásom na hrubej spodnej omietke. Tvar trámovanie je trojuholníkový a v ňom badateľná ryha po pravdepodobne strešnej konštrukcii. Z kamenných architektonických článkov sa zachoval kamenný kolmo položený portál s pásovou šambránou, ktorý ukončoval schodište do podkrovia.

Schodišťová veža:

V strede severnej dispozície je pristavená schodišťová veža, sprostredkujúca prístup do jednotlivých podlaží po zrušení vnútorného schodišťa v južnej strane dispozície. V suteréne do veže vedie kamenný polkruhovo ukončený portál, orientovaný exteriérom do veže. Horné podlažia schodišťovej veže boli využité na malú miestnosť snáď vo funkcii komory a nad barokovým dreveným schodišťom samostatne prístupnú vyhliadkovú miestnosť, zv. kaplnka z haly druhého poschodia.

Najvyššie podlažie schodišťovej veže bolo prístupné barokovým dreveným schodišťom a dreveným, ľudovo chápaným parapetom, ktorý ústil do podkrovia. Miestnosť je z troch strán osvetľovaná vždy dvoma oknami so segmentovými záklenkami. Do kaplnky viedli barokové dvojkrídlové dvere, ktoré boli dvojvýplňové z geometrickým obrazcom, rozetami a rokokovým ornamentálnym kovaním kľučky, resp. gombíka.

Klenba je ešte aj dnes, hoci so slabou viditeľnosťou pokrytá barokovou nástennou maľbou iluzívneho ornamentálneho charakteru sa priehľadom do neba, kde stred kompozície, umiestnený v kartuši, tvorí postava Boha – Otca. V nároží nad krbom je dnes ťažko čitateľný nápis, spomínajúci mená zrejme Benickovcov, stavebníkov v 17. storočí.

V priestore je umiestnený neskoro renesančný krb, po stranách s pilastrami, pojatými plochou ľudovou ornamentikou, v ukončení s rozetami a listami. V nadpraží sú po stranách profilované podstavce s píniovými šiškami.

Fasády:

Okrem hlavnej fasády sú všetky ostatné členené horizontálnymi kordónovými rímsami.

Južná fasáda, tvoriaca priečelie budovy so zvýšeným suterénom, je dvojposchodová, ukončená mansardovou strechou. Dominantným architektonickým prvkom je baroková prístavba, vložená medzi obidve nárožné veže. Prístavba v suteréne v strede vybieha konvexne, s barokovým segmentovým kamenným portálom, nad ktorým bola pôvodne umiestnená neskororenesančná kartuš s nápisom a datovaním 1667. do prístavby je vložené jednoramenné dvojkrídlové schodište, vedúce k neskororenesančnému portálu. Portál je kamenný, v baroku čiastočne osekaný kvôli pruským klenbám, uzatvárajúcimi schodišťový nástupný priestor. Po stranách portálu boli kľúčové strieľne a na bočných stranách fasády barokové okná s pásovou šambránou.

Zdá sa, že západná fasáda v priestore polovice prvého poschodia končila sedlovou strechou najstaršieho objektu, neskoršie pri rozšírení a nadstavbe použitá ako časť obvodového muriva. Západná a východná časť fasády v strede v priestore nad prvým poschodím si zachovala oválne uzavreté okienka.

Okolo celého objektu prebieha podstrešná valcová rímsa, s cca 50 cm rozdielom medzi vežami a vyššou rímsou hlavnej budovy. Veža ako aj celá budova je stavaná s kamenného muriva, čiastočne s rozdielnym typom muriva. Osvetľovaná je v priestore podesty vždy združenými kamennými oknami, ktorých súčasťou bývali aj mreže. Pri barokovej úprave bol kamenný objekt zastrešený dnešným typom šindľovej mansardovej strechy, v zalomení s drevenými vikierovými oknami.

Stavebno-technický stav objektu

Stav objektu je veľmi schátralý, v posledných 50 rokoch neobývaný a neudržiavaný. Poloha kaštieľa na návrší priaznivo pôsobí na vlhkostné pomery murív i samotných priestorov. Založením budovy na tvrdom terénnom podklade nedochádza k vlhnutiu muriva od spodnej vody. Priestory sú suché a vhodné na využitie nielen v horných podlažiach, ale aj v suterénoch.

Nosné múry a konštrukcie v suterénoch a v prízemí sú zdravé, staticky nenarušené. Veľmi nepriaznivo však pôsobí na objekt povrchová voda, zatekanie do objektu a poveternostné vplyvy v dôsledku schátralého a neudržiavaného zastrešenia. Zatekaním dažďovej vody na nosné konštrukčné prvky došlo k značnej konštrukcii obvodových múrov, priečok, klenieb, a trámových stropov v poschodiach. Na západnej strane objektu sú s obvodového múru vypadané celé časti stien, staticky sú narušené steny bášt. Nie menej boli postihnuté omietky všetkých štyroch fasád objektu. Omietky sú poškodené a opadané rovnomerne asi na 90% vonkajších plôch stien. Kompaktne zachovaná vonkajšia omietka ostala iba na predstavanej časti schodiska. Najviac zachované ostali omietky v interiéroch prízemia, kde nepriaznivé poveternostné vplyvy doľahli najmenej. Na prvom poschodí sú vnútorné omietky v dezolátnom stave, podobne je to aj na druhom poschodí objektu.

Súčasný stav

Podrobný historicko-architektonický výskum objektu (sondy v jednotlivých podlažiach a na fasáde, zisťovanie väzby jednotlivých murív, malty a omietok, konštrukčných a slohových prvkov a pod.) za účelom pamiatkovej ochrany bol vykonaný naposledy v novembri 1969. na základe tohto výskumu sa dospelo k novým poznatkom a stavebnej histórii objektu. Konfrontáciou známych historických údajov a poznatkov z výskumu bolo možné pomerne podrobne analyzovať jednotlivé stavebné etapy, ktoré objekt najviac poznačili a pretvárali. Plán pamiatkovej ochrany uvedený v Zámere pamiatkovej úpravy vypracovaného SÚPSOP v Banskej Bystrici však doposiaľ nebol uskutočnený.

V čase výskumu bol objekt majetkom SÚPSOP – stredisko Banská Bystrica. Od konca 2. svetovej vojny kaštieľ užívalo JRD v Dolnej Mičinej ako sklady obilia a zemiakov. Tento spôsob využitia s ohľadom na umelecko-historickú a architektonickú hodnotu objektu bol maximálne nevhodný a drastický. Počas používania objektu neprevádzal užívateľ žiadnu údržbu ani opravy, v dôsledku čoho je kaštieľ v zlom stavebno-technickom stave. V roku 1958 prešiel kaštieľ z časti do súkromného vlastníctva a z časti do správy MND. Ani títo však nezabezpečovali najnutnejšiu úpravu objektu.

V roku 1991 kaštieľ prešiel na základe dedičstva na nových majiteľov. Odkedy objekt prešiel do tohto vlastníctva, nevykonávali sa na ňom žiadne úpravy smerujúce k jeho záchrane. V dôsledku toho je dnes kaštieľ v dezolátnom stave a každým dňom sa tento stav ešte viac zhoršuje.


Významné osobnosti

Rovnako ako aj iné obce, aj Dolná Mičiná sa zapísala do histórie Slovenska vďaka niektorým významným osobnostiam umeleckého a kultúrneho života na Slovensku, ktoré tu mali svoje pôsobisko a pre ktoré sa možno stala aj inšpiráciou.

Peter Benický (1603 – 1664)

Bol hlavným predstaviteľom manierizmu na Slovensku. Jeho verše prezrádzajú, že po dlhom čase vstúpil do literatúry zase laik. Vyrástol v ovzduší doznievajúceho humanizmu a tak viaceré pokrokové črty tohto smeru prenáša do polovice 17. storočia, keď už pomery spoločenskej kritike nežičia. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, žijúcej v Mičinej a v Beniciach. Za mladi bol vo vojenskej službe a po smrti rodičov sa vrátil na rodinné majetky, kde za zdĺhavých majetkových sporov predčasne zomrel. Písal po maďarsky a po slovensky.

Ján Kmeť (1848 – 1931)

Patril medzi významných pedagógov, matematikov a národných buditeľov.

Narodil sa na Dolnej Mičinej a väčšinu svojho života strávil v Banskej Bystrici, kde pôsobil ako profesor nižšieho chlapčenského evanjelického gymnázia. Pri vyučovaní používal paralelne s maďarčinu a nemčinu aj slovenský jazyk, čím sa banskobystrické gymnázium stalo strediskom národne uvedomelej slovenskej inteligencie. Pre národnouvedomovaciu činnosť ho v rokoch 1877 – 1878 nezvolili za správcu ústavu a v roku 1904 ho penzionovali. Bol stúpencom humanitného gymnaziálneho vzdelania, zdôrazňoval etickú a estetickú výchovu v každom predmete; cieľom jeho výchovných snáh bola harmonická osobnosť. Presadzoval možnosť vzdelania širokých vrstiev, bol mecénom žiakov z nemajetných rodín.

Publikoval v ročenkách gymnázia a anonymne aj v slovenských a maďarských periodikách. V niekoľkých pojednaniach obhajoval nižšie gymnázia ako najvhodnejšiu formu pri šírení všeobecnej vzdelanosti. Jeho rukopisné spomienky sú prameňom k dejinám slovenského školstva v druhej polovici 19. storočia. V 70. rokoch bol organizátorom Katedry slovenskej reči, ktorá združovala slovenských pedagógov v Banskej Bystrici a okolí. V roku 1919 sa stal autorom memoranda mesta Banská Bystrica, v ktorom žiadal ustanoviť toto mesto za centrum kultúrneho života a školstva na strednom Slovensku. Bol členom muzeálnej spoločnosti, v rokoch 1919 – 1925 bol predsedom miestneho výboru matice slovenskej, predsedom správneho výboru a členom generálnej správy Národnej banky, účastinnej spoločnosti v Banskej Bystrici.

Milan Laluha (1930 – 2013)

Do histórie Dolnej Mičinej sa významne zapísal najmä svojimi maľbami, v ktorých sa v mnohom inšpiroval práve dedinským prostredím, narodil sa v roku 1930 v Tekovských Lužanoch v okrese Levice. Detstvo a mladosť prežil v Dolnej Mičinej u svojej tety Márii Krškovej, ktorá tu pôsobila ako učiteľka. V roku 1955 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Po štúdiách sa vrátil na Dolnú Mičinú, ktorá sa stala pre neho trvalým inšpiračným zdrojom. Odtiaľ sa presťahoval do Martina a neskôr do Bratislavy. Spolu s inými patril medzi zakladajúcich členov Skupiny Mikuláša Galandu. Kreslil a maľoval najskôr podľa videnej skutočnosti, ale od počiatku ho priťahoval problém plastickej výstavby objemov v priestore (Malá krajina, 1957; Krajina so stromom, 1958). potreba zjednodušovať ho priviedla k vzorcu, v ktorom sú prvky motívu krajiny, stromov, chalúp, postáv koscov a hrabáčok transformované do mohutných dynamických tvarov a v žiarivých tónoch nemnohých základných farieb (Rozhovor, 1963; Noc na Mičinej, 1966; Traja chlapi, 1970). taktiež je tvorcom mnohých autoportrétov, v ktorých prevažujú kresby.

Autoportrét Milana Laluhu

Autoportrét Milana Laluhu

Jeho tvorba mala aj medzinárodný dosah, keď sa zúčastnil na medzinárodnom bienále v São Paulo (1963, 1965, 1967), San Maríne (1965), Benátkach (1966), Expo  (1965), Benátkach (1966), Expo ´67 v Montreale a Expo ´70 v Osake a na ďalších zahraničných výstavách. Samostatne vystavoval v Bratislave (1962, 1963, 1965, 1966, 1969), v Budapešti (1964), Západnom Berlíne, Brne, Ríme, Turíne (1966), Nitre, Florencii, Ženeve (1967), Dolnom Kubíne (1972). V tzv. konsolidačnom období po roku 1968 sa dostal na listinu umelcov, ktorí odmietli podať na seba verejnú sebakritiku. Nemohol vystavovať, ale neprestal tvoriť. Témou jeho tvorby ostali tvarovo i farebne dominanty s predchádzajúceho obdobia. Naďalej sa venoval najmä maľbe a kresbe. Jeho prvá samostatná výstava s odstupom času bola inštalovaná v roku 1990 v Nových Zámkoch. V roku 1965 mu bola udelená cena Cypriána Majerníka.

Motívy Dolnej Mičinej na obrazoch Milana Laluhu sú badateľné najmä v tematike z dedinského prostredia. On sám o Dolnej Mičinej povedal: „Mičiná bola prekrásna dedina nielen prírodou, ale aj ľuďmi. Bol to malý raj na zemi. Bolo to moje duchovné rodisko, kde sa rád v spomienkach vraciam. Čím starší je človek, tým bližšie má k svojmu detstvu. Myseľ a obrazotvornosť sa vracajú na začiatok. Dva konce životného oblúka sa k sebe približujú.“ O Laluhovom vzťahu k Dolnej Mičinej však snáď najlepšie hovoria jeho obrazy.

Ukážky z diel Milana Laluhu:


Prírodné bohatstvo

V chotári obce pri ceste do Čerína na ľavom brehu bezmenného ľavostranného prítoku Mičinského potoka (Lukavice) kilometer juhovýchodne od obce Dolná Mičiná na poľnohospodárskom fonde o rozlohe 3,83 ha sa nachádza odberné miesto minerálnej vody (medokýša). Toto miesto nadväzuje na trávou porastené travertínové pole (terasu) s recentnými a fosílnymi akumulačnými formami travertínov (pramenitov), ktoré  vznikli vyrážaním z hydrouhličitanových, vápenato-horečnatých minerálnych vôd.

Mičinské travertíny boli v roku 1979 vyhlásené za chránený prírodný výtvor a v súčasnosti sú prírodnou pamiatkou. Podľa geomorfologického členenia Slovenska patrí územie Mičinských travertínov do celku Zvolenská kotlina a podcelku Zvolenská pahorkatina. Osobitosť vyčleneného typu a akútne ohrozenie územia ľudskou činnosťou boli hlavnými dôvodmi, ktoré podnietili prípravu a následné vyhlásenie prírodného výtvoru Mičinské travertíny. Zaujímavé sú najmä činné útvary (travertínové kopy), vytvorené na báze zemito-železitých kyseliek. S travertínových studničiek vyvierajú pramene minerálnej vody, známej široko-ďaleko. Pramene vyvierajú v pohronskej zlomovej línii a predstavujú typ studenej kyselky. Túto minerálnu vodu zrejme využívali aj naši predkovia, pretože neďaleko prameňov sa našli úlomky keramiky z mladšej doby kamennej.

Prameň v Dolnej Mičinej po prvýkrát opísal Michal Höring, profesor Banskej akadémie v Banskej Štiavnici ktorý v roku 1814 vypracoval prvý elaborát s chemickou analýzou. Touto problematikou sa ďalej zaoberali mnohí významní vedci (Štúr, Staub, Jahn), mnohí iní sa však o nej vôbec nezmieňujú (napr. ani Matej Bel jej vo svojich Notíciách nevenoval pozornosť, hoci svoj rodný kraj iste dôkladne poznal, bol rodákom z Očovej).

V roku 1993 bol na malom parkovisku s prístreškom a odpočívadlom vyrobený informačný panel, oboznamujúci s predmetom ochrany a geologickou stavbou územia, ako aj tabuľa s charakteristikou a zložením minerálnej vody.

Pre náučno-osvetové využívanie je veľkou prednosťou, že chránený prírodný výtvor je lokalizovaný na okraji štátnej cesty Banská Bystrica – Dolná Mičiná – Čerín – Zvolen.

Po geologickej stránke sa minerálne pramene viažu na všetky základné tektonické a stratigrafické jednotky v tejto oblasti. Severovýchodne a východne od územia vystupujú triasové vápence a dolomity. Patria k chočskej jednotke, ktorej usadeniny sa smerom na juh ponárajú pod neogénne sedimenty Zvolenskej kotliny.