História obce

Praveké osídlenie

Prítomnosť našich pradávnych predkov v oblasti chotára obce dokazuje nález úlomkov keramiky z mladšej doby kamennej, ktoré sa našli neďaleko minerálnych prameňov. Z toho je zrejmé, že minerálne pramene sa využívali už pred niekoľkými tisícami rokov.

Nález predstavujú črepy z okraja a tela nádoby bádenskej kanelovanej keramiky. Úlomky tvoria okraj s časťou tela baňatej nádoby. Pod okrajom je malé tunelovité uško, nad ním na okraji dva gombíkovité výčnelky. Pod rovným zrezaným okrajom je výzdoba obvodových jamkových vpichov. Rovnaký rad horizontálnych vpichov je po celom obvode nádoby pod uškom a po dva rady vertikálnych vpichov vľavo i vpravo od uška. Úlomky tehlovočervenej farby sú zložené z jemne plavenej hliny s prímesou jemného i hrubšieho piesku (podľa správy PhDr. M. Mácelovej).

džbán


Erb obce, pečatidlo obce a zmeny názvu obce

Erb obce

Pri tvorbe obecného erbu sa vychádzalo zo symbolu, ktorý je vyrytý na pečatidle z roku 1819. vzhľadom na poľnohospodársky charakter obce sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo dňa 11. apríla 1996 predložiť návrh erbu Heraldickej komisii Ministerstva vnútra, ktorá ho odporučila na prijatie obecným zastupiteľstvom a zapísanie do Heraldického registra Slovenskej republiky v tejto podobe: v zelenom štíte doľava kráčajúca strieborná krava v zlatej zbroji. Podľa Heraldického registra Slovenskej republiky môže obec Dolná Mičiná tento erb používať vo farebnej, čiernobielej alebo inej podobe najmä vo svojej obecnej pečati a tiež, rešpektujúc staré heraldické zvyklosti, na označenie svojho majetku, hnuteľného alebo nehnuteľného, ako aj pri všetkých na to vhodných príležitostiach.

Heraldický register SR

Výpis z Heraldického registra Slovenskej republiky

Pečatidlo obce

O miestnych obyvateľoch je známe, že sa zaoberali poľnohospodárstvom, obchodom s dobytkom a tkáčstvom. Podľa obecného pečatidla, ktoré pochádza z roku 1819, je možné usudzovať, že až niekedy na prelome 18. a 19. storočia tu došlo k chovu a obchodovaniu s dobytkom. V strede pečatidla je totiž taktiež vyrytá krava.

Zachované pečatidlo z roku 1819 je celé mosadzné, pečatná doska je okrúhla, hrúbky 3 mm, medzi dvoma kružnicami sa nachádza kruhopis: „DOLNO MICINSKA OBEC 1819“; vonkajšia kružnica je z perlovca. V strede je umiestnený býk. Na hornej vypuklej časti sa taktiež nachádza kruhopis: „CURAVIT. AND: MARKO“. Držadlo je žaluďovito ukončené, v dolnej časti zdobené prstencom. Rozmery: priemer pečatnej dosky je 2,7 cm; výška pečate je 6 cm.

Dôležitým prvkom v obecnom znaku Dolnej Mičinej je skutočnosť, že krava je vložená do voľného poľa pečatidla. Ak by išlo o prvé pečatidlo s týmto motívom, v roku 1819 by krava stála na pažiti. Je nesporné, že toto pečatidlo malo staršiu predlohu, ktorá mala vzniknúť už aj v 16. storočí. Ak by sa takáto predloha našla, bolo by možné tvrdiť, že hlavným zdrojom obživy obyvateľov v čase vzniku pečatidla bol chov dobytka. Odtlačky tohto pečatidla sa našli na dokumentoch z roku 1858 a 1866.

Aj mladší vývin obecnej symboliky dokazuje, že dobytkárstvo tu malo tradíciu. V druhej polovici 19. storočia vzniká pečiatka obce, ktorá má rovnako v strede vyrytú kravu, tu však už stojí na pažiti. Kruhopis pečiatky znie: * ZÓLYOM VÁRMEGYE * MICSINYE ALSÓ KÖZSÉG.

Pečatidlo

Vlajka obce

Vlajka obce Dolná Mičiná

Zmeny názvu obce

1402 – Alsowfalu

1598 – Also Michina

1720 – Alsó Micsinye

1773 – Alsó-Micsinye

1786 – Alschó-Micschinye

1808 – Alsó-Micsinye, Dolní Mičina

1863 – 1913 – Alsómicsinye

1920 – Dolnia Mičiná

1946 – Dolná Mičiná


Najstaršie dejiny obce

Prvé správy o obci

Na dnešnom území Sliača (neďaleko ústia Mičinského potoka do Hrona, v Rybároch) je už koncom 6. storočia nášho letopočtu doložené slovenské osídlenie, podľa čoho možno predpokladať prítomnosť Slovanov v celej Zvolenskej kotline. Neskoršie toto územie, keďže bolo bohaté na zver a ryby, slúžilo ako poľovnícke teritórium uhorských kráľov. Nerastné bohatstvo tu bolo veľmi chudobne zastúpené, preto toto územie nebolo zaujímavé ani pre baníctvo, ani nemalo výhodné podmienky na prežitie.

Významnou udalosťou v dejinách nášho územia bol bezpochyby vpád Tatárov (1241 – 1242) do Uhorska. Tatári s chánom Batu vtedy vyplienili Zvolen, Krupinu a ďalšie mestá. Ľudia z postihnutých oblastí utiekli pred Tatármi do hôr a do okolitých dedín. Po tatárskom vpáde však začína intenzívnejšie osídľovanie oblasti. Noví zemepáni vďaka kráľovským donáciám získavajú pôdu, na ktorej vznikajú nielen usadlosti, ale aj nové feudálne panstvá. V polovici 14. storočia sa napokon rozpadá celé Zvolenské kráľovské lesné domínium na menšie jednotky (panstvo zvolenské, ľupčianske, vígľašské a dobronivské). S touto kolonizačnou vlnou pravdepodobne súvisí aj vznik Hornej Mičinej, z ktorej sa neskôr odčlenila Dolná Mičiná.

Prvá písomná zmienka o obci

Prví osadníci prišli do údolia Mičinského potoka z juhu, teda z doliny Hrona. Už v 13. storočí tu na vhodných miestach začali zakladať osady, ktoré spočiatku tvorilo len niekoľko domov. Dejiny obce Dolná Mičiná úzko súvisia s dejinami Hornej Mičinej. Pôvodne, už v 13. storočí, jestvovala iba jedna Mičiná. Horná Mičiná sa v listinných správach spomína v roku 1293 ako územie Mikeho, syna Radunovho (Radvanského). Rybár Radun údajne už v roku 1250 získal časť územia od Zvolenského hradu. Mike (udávaný aj ako Myke) sa teda už od roku 1296 spomína ako majiteľ pozemku (terra Mike), keď mu údajne Ondrej III. za vojenské zásluhy daroval približne dnešné územie Hornej Mičinej, Dolnej Mičinej a Môlče. Okrem toho Miko už v roku 1281 s bratom Benediktom a Komesom Filipom, synom Tomáša, vlastnil zem Istubana a Veľkú Lúku pri Hrone. Za pomoci Komesa Filipa, s ktorým bol Miko v príbuzenskom vzťahu a ktorý kráľovským človekom (homo regius), získal Miko od kráľa Ondreja III. ešte ďalšie dve neobývané zeme, a to Ostrú Lúku (Hosterite), ležiacu v oblasti Mičinej, a zem medzi potokmi Jasenica a Lukavica. Bolo len prirodzené, že Komes Filip a jeho potomstvo si nárokovalo na časť s týchto území. V roku 1312 Mikov syn Ján, v mene svojom, svojho otca a brata viedol spor proti Filipovým synom Tomášovi a Petrovi o čiastku zeme Ostrá Lúka a Poniky. Medzi oboma stranami došlo k pokonaniu v tom zmysle, že polovicu sporných území mali dostať synovia Filipa a polovicu synovia Mikeho.

V týchto údajoch sa po prvýkrát spomína osada Mičiná. Ďalšia zmienka je z roku 1309, kedy sa Mičiná spomína ako Lehatha, čiže Lehota Miková, v roku 1393 ako Mikelyhota alebo Mikafalva.

Dolná Mičiná sa z Mičinej vyčlenila pravdepodobne koncom 14. storočia už ako samostatná obec. Už v roku 1402 je totiž listinne pripomínaná ako Alsowlafu. V priebehu 14. a 15. storočia Horná Mičiná, Dolná Mičiná a Môlča patrili rodu Mičinských s výnimku časti Môlče, ktorá sa v 14. storočí vyčlenila a patrila ľupčianskemu panstvu. V roku 1424 sa Horná Mičiná uvádza ako príslušnosť víglašského panstva, pri čom určitá časť územia, pravdepodobne Dolná Mičiná, ostala aj naďalej v rukách Mičinských zemepánov. V tomto roku sa totiž v prameňoch spomína spor Jána z Mičinej proti vdove po Mikulášovi z Mičinej a jej synom o časť zeme Zar ležiacej v oblasti Mičinej, ktorá kedysi patrila Štefanovi Literátovi z Mičinej.

Obec bola neustále v zemepanskej závislosti na šľachtických rodoch. Z doteraz známych historických faktov nie je možné ani len odhadnúť, kedy v obci vznikla organizovaná správa a v tej súvislosti aj obecný symbol. Nie je možné, aby dedina, ktorá sa osamostatnila už niekedy v polovici 14. storočia, v čase gotiky ešte nemala zavedenú vlastnú kancelársku činnosť. Priamy doklad na administratívnu prax v obci je až z roku 1819, čo veľmi presvedčivo poukazuje na skutočnosť, ako málo faktov existuje o obci.

Názov Mitchina sa po prvýkrát objavuje až začiatkom 16. storočia (1503) a to v testamente banskobystrického banského ťažiara Michala Königsberga (donátora banskobystrického farského kostola). Dolná Mičiná sa potom v rokoch 1565 a 1571 vyskytuje pod názvom Inferior Mychyna, v roku 1572 ako Also Mykefalva, 1598 ako Also Michina, 1720 a 1773 ako Alsó Micsinye, 1786 ako Alschó Micschinye, 1808 ako Alsó Micsinye alebo Dolní Mičina. V rokoch 1863 – 1913 ako Alsómicsinye a od roku 1920 ako Dolnia Mičiná až po dnešnú podobu Dolná Mičiná.

V rokoch 1849 – 1854 boli v Zvolenskej župe 4 okresy (Banská Bystica, Brezno, Zvolen a Veľká Slatina). Dolná Mičiná patrila do banskobystrického okresu. Za definitíva bol zriadený okres Banská Bystrica – vidiek (s politickým slúžnovským úradom). V decembri 1860 sa doterajšie okresy premenovali na Horný, Stredný a Dolný okres. Dolná Mičiná patrila do Stredného okresu, hlavnoslúžnovského obvodu Banská Bystrica.

pohlad na zasnezenu dolnu micinu

Pohľad na zasneženú Dolnú Mičinú

Majiteľmi obce až do polovice 16. storočia bol rod Mičinských, pochádzajúcich zo Zvolenskej župy. Mičinskovci dostali svoje meno (predikát) práve podľa obce Mičiná. Boli potomkami spomínaného Miku, ktorý bol prvým známym príslušníkom tohto rodu. Táto rodina vzhľadom na rozlohu majetku patrila k strednej šľachte Zvolenskej župy.

Členovia rodu Mičinských v období stredoveku patrili medzi šľachtu, ktorá nedosiahla významnejšie postavenie, ani nenadobudla rozsiahlejšie majetky. V roku 1309 sa Komes Mike a jeho synovia Ján, Martin a Desk uvádzajú ako „nobiles de Zolio“. Jeho vnuk Mike II. Sa v roku 1350 uvádzal s predikátom „Z Mičinej“ (de Michina), z ktorého sa v 16. storočí vyvinulo rodové priezvisko Mičinský. Už v druhej polovici 15. storočia členovia rodu zastávali funkcie v stoličnej správe. V roku 1492 sa spomína Ladislav z Mičinej ako podžupan Zvolenskej stolice.

Jedným z členov rodu Mičinských v prvej polovici 16. storočia bol Gašpar Mičinský, provizor a kastelán Znievskeho hradu, ktorému v roku 1536 kráľ Ferdinand I. skonfiškoval majetky a udelil ich Mikulášovi Benickému, ktorý bol z Mičinskovcami v príbuzenskom pomere. Dejiny obce od tohto dáta úzko súvisia po dlhé stáročia s dejinami rodu Benickovcov, ktorí uzavreli dohodu s bratom Gašpara Mičinského Jurajom o vzájomnom dedení majetkov oboch rodov v prípade vymretia mužského potomstva jedného z nich. Na základe tejto dohody získal Mikuláš Benický všetky majetky rodu Mičinských, ktorý v roku 1561 po meči vymrel Jánom Mičinským. Majetok tak prešiel na jeho dcéru Martu Mičinskú, ktorá bola vydatá za Mikuláša Benického.

Po pririeknutí mičinského dedičstva Mikuláš Benický, vtedajší podžupan Turčiansky, získal ďalší predikát de Miczina. V roku 1562 mu zároveň kráľ Ferdinand potvrdil pre jeho vojenské hrdinstvá v boji proti Turkom pri Temešvári a Belehrade obnovený armáles. Mikulášov syn František sa stal zakladateľom novej mičinskej vetvy rodu Benických (starší syn Ján zostal v Beniciach v Turci a mladší Gašpar založil ďalšiu vetvu v Príbovciach).


Obdobie stredoveku

Keď hovoríme o dejinách obce Dolná Mičiná, nemožno nespomenúť obdobie roku 1526, kedy sa odohrala povestná bitka pri Moháči. Táto udalosť mala významný dopad najmä na stredné Slovensko, keď sa Turci po dobytí Budína dostali aj sem a ohrozovali aj oblasť Zvolena, napadli Vígľaš a okolité obce. V druhej polovici 16. storočia napadli a vyplienili takmer všetky obce nachádzajúce sa v okolí Zvolene, konkrétne Očovú, Hrochoť, Dobrú Nivu, Šajbu (Strelníky), Zolnú, Čerín. Dolná Mičiná im padla za obeť presne 25. jún 1590, keď do zajatia odvliekli 140 jej občanov. Podľa tvrdenia Ľ. Majthényiho, zvolenského kapitána, Mičiná osem dní pred vyrabovaním zaplatila daň, kým budínsky Ferhat Paša arcikniežaťu Ernestovi napísal, že Mičiná, ktorá patrila Šabanovi Čavušovi, nezaplatila dane za posledných osem rokov. Turci plienili naše územia až do roku 1683, keď ich poľský kráľ Ján Sobiesky porazil pri Viedni.


Obdobie reformácie

V 16. storočí sa začína po celej Európe šíriť reformačné hnutie, ktoré sa stalo populárnym najmä vďaka myšlienkam Dr. Martina Luthera. Luther vo svojom učení vystupoval proti predávaniu odpustkov a snažil sa priviesť cirkev späť k jej pôvodnej čistote. Reformácia sa úspešne šírila najmä v banských mestách, kde žilo početné nemecké obyvateľstvo. Týmto spôsobom sa pravdepodobne dostalo učenie reformácie cez Banskú Bystricu aj do jej okolitých obcí. Cirkevné dejiny dolnej Mičinej veľmi úzko súvisia s dejinami Hornej Mičinej, keďže patrila pod jej farnosť. Uvádza sa, že už v roku 1561 sa katolícka fara v Hornej Mičinej zmenila na evanjelickú a evanjelikom patril aj kostol až do roku 1671, kedy sa po nezvyčajne krutých spôsoboch riešenia náboženských sporov v obci kostol aj fara dostali späť do vlastníctva katolíkov. Dôvodom tejto zmeny bol fakt, že Benickovci, ktorí boli v tom čase vlastníkmi obce, sa síce pôvodne pridali k protestantizmu, ale jedna vetva rodiny, a to mičinská, sa vrátila do katolíckej cirkvi, a tak hoci bola v tomto období takmer celá dedina evanjelická, kostol opäť prešiel do katolíckeho vlastníctva.

Ďalším náročným obdobím v dejinách slovenských obcí okolia Banskej Bystrice bolo 17. storočie, ktoré bolo poznamenané takmer nepretržitým striedaním stavovských vojen. Keďže v tomto čase neexistovali kasárne, vojaci bojujúci v mestách sa rozmiestňovali po okolitých dedinách, kde ich museli ubytovať a živiť miestny občania. Škody v tomto smere spôsobili najme bavorské jednotky plukovníka Anhaltského a generála Stonava, ktorí okrem iného pôsobili aj v oblasti Hornej a Dolnej Mičinej.

Koncom 17. storočia sa konal Šoproňský snem, na základe ktorého museli byť protestantom vrátené niektoré kostoly. Dolná Mičiná bola spolu s Hornu Mičinou, Čerínom, Čačínom a Môlčou pričlenená k Hronseckému artikulárnemu kostolu. Evanjelici mohli svoje vlastné kostoly stavať až po vydaní Toleračného patentu roku 1781 Jozefom II. Na základe tohto povolenia bol postavený aj hornomičinský kostol, ktorý sa staval v rokoch 1784 – 1786. aj Dolná Mičiná prispela na jeho stavbu čiastkou 585 zlatých.

Z Dolnej Mičinej sa zachovali písomnosti k tereziánskej regulácii (súpisy s pariami event. privilégií, fasie k 9 bodom, tabuľky benefícií a malefícií executionales).


Obdobie novoveku

V období 18. storočia patrila Dolná Mičiná spolu s ostatnými dedinami Mičinskej doliny ku kompossesorátu Benických. Benickovci vlastnili taktiež majere v Čačíne, Čeríne a vo Vlkanovej. Poddaní im museli platiť a rôzne dávky v naturáliách, museli sa starať taktiež o cesty. Napr. v 18. storočí mali Mičinčania dôležitú prístupovú cestu, ktorá viedla cez Sebedín k Hronu. Udržiavať ju museli tí občania, ktorí ju užívali (obyvatelia Hornej a Dolnej Mičinej, Sebedína, Bečova, Čačína, Čerína Dúbravice). Roľníci nemohli vlastniť ani lesy a pasienky, mali na ne len úžitkové právo. Ak dedina potrebovala drevo, musela to dopredu nahlásiť s odôvodnením, na aké účely bude toto drevo použité.  Ak ho žiadateľ dostal, musel si ho do mesiaca odviezť. V súvislosti s tým sa zaznamenáva vysoký počet prípadov, kedy vyrubovali poddaní lesy protizákonne. Archívne správy napr. hovoria o tom, že v roku 1783 protizákonne ťažila drevo skupina poddaných z Dolnej Mičinej a vyťala 1036 mladých stromov. V tomto roku boli predvolaný poddaní z Dolnej Mičinej (vdova Marková – Otmarová, Matúš Gašík, Markovie, obaja Tomkovie, Stehlíkovie a Balážovie) do Hornej Mičinej pred panský súd Františka Benického kvôli týmto výrubom. Ďalší traja poddaní (Izak, Katriak a Pivarský) sa odmietli dostaviť. Keď im pohrozili trestom 24 palíc, vyhlásili, že sa nedajú zbiť, aj keby o majetky prišli.

Významným medzníkom vo vývine slovenských dejín bol revolučný rok 1848. na základe marcových zákonov získali urbariálni poddaní pôdu a boli tak oslobodení od poddanských podlžností. To však neznamenalo, že urbariálne roľníctvo sa zbavilo rôznych zvyškov povinností. Roľník musel platiť pozemkovú daň a kým sa neusporiadali vzťahy pri užívaní pozemkov a lesov, musel vykonávať aj rôzne služby. Komasácie však prebiehali veľmi zdĺhavo, v Hornej Mičinej až v roku 1867, v Môlči dokonca vôbec. Aké boli pomery a konkrétna hospodárska situácia v Dolnej Mičinej žiaľ nie je možné presne popísať, keďže chýbajú hodnoverné údaje.

Nové politické pomery po revolučných rokoch 1848/49 si vyžiadali aj nové politicko-správe členenie území. V rokoch 1849/54 boli štyri okresy: Banská Bystrica, Brezno, Zvolen a Veľká Slatina. Dolná Mičiná v tomto období patrila do okresu Banská Bystrica. Po období Bachovho absolutizmu, pre ktorý bolo typické prísne centralistické a absolutistické zriadenie, sa opäť obnovila župná správa, hoci s menšími právomocami a menšími zmenami. Zvolenská župa sa v roku 1860 rozdelila na tri správne okresy a to na Horný, Stredný a Dolný, Dolná Mičiná bola v tomto usporiadaní začlenená do stredného okresu, hlavnoslúžnovského obvodu Banská Bystrica. Ďalšia reorganizácia prebehla v roku 1883, kedy bol okres premenovaný na banskobystrický a bolo vytvorených niekoľko notariátov v rámci okresu. Dolná Mičiná patrila spolu s Čerínom, Čačínom, Bečovom, Lukavicou, Dúbravicou, Oravcami a Môlčou k Hornomičinskému notárskemu obvodu. Každé štyri roky sa potom konali voľby do župnej rady. Zvolenská župa bola rozdelená do 15 volebných obvodov. Dolná Mičiná spolu s inými obcami Mičinskej doliny mala volebné sídlo v Hornej Mičinej.

Koniec 19. storočia je výrazne poznamenaný zvýšenými snahami maďarských štátnych orgánov o presadzovanie maďarizačných úsilí do slovenského prostredia. Župné orgány upriamovali svoju pozornosť najmä na slovenské dediny, kde sa všemožne usilovali zamedzovať rozvíjaniu národného povedomia. Oblasť, v ktorej sa tieto tendencie najviac prejavovali, bolo hlavne školstvo, keďže výchova detí a mládeže mnohokrát určovala smer ich budúceho zmýšľania. Najmä učitelia a kňazi boli pestovateľmi národného ducha v slovenskom prostredí a práve na nich sa upriamovali snahy o zabránenie jeho šírenie medzi pospolitým ľudom. Takýmto spôsobom boli prešetrovaní aj učitelia z Dolnej Mičinej a to rímskokatolícky učiteľ Vojtech Drozd a ev. av. Učiteľka Eva Hevešová. Oboch vyhodnotili ako vlasteneckých bez „nežiadúcej aktivity“.


Prvá svetová vojna

Obdobie prvej svetovej vojny nepriaznivo zasiahlo aj do životov obyvateľov Dolnej Mičinej. Mnoho mladých zdravých mužov muselo narukovať do armády, a to práve v letnom období, keď vrcholila poľnohospodárska sezóna a ich sily boli potrebné na poliach. Tento stav mal potom za následok nepriaznivé ekonomické pomery a slabú úrodu. Najbolestivejšie však pôsobili vyhasnuté ľudské životy. Česť pamiatke padlým občanom z Dolnej Mičinej, ktorých menoslov je vyvesený na pamätnej tabuli na dolnomičinskej zvonici.

Padlí občania Dolnej Mičinej v prvej svetovej vojne:

Ján Kmeť Baláž – 1884 – 1916

Ján Kapitán – 1895 – 1915

Ondrej Ondrejka – 1877 – 1915

Ján Kmeť – 1896 – 1916

Ján Petrnák – 1899 – 1918

Juraj Kupec – 1882 – 1918

Ondrej Baran – 1885 – 1915

Matej Gašpar – 1892 – 1916

Ondrej Patkvoš – 1882 – 1914

Ján Baran – 1871 – 1916

Adam Zachar – 1894 – 1915

Matej Šramkom – 1879 – 1915

Juraj Škrváň – 1891 – 1915

Pamätná tabuľa

Nepriaznivé ekonomické pomery spôsobené vypuknutím vojny ešte zhoršilo aj sucho a tuhé mrazy, ktoré postihli krajinu v roku 1915. očakávaná úroda ani v najmenšom nespĺňala potrebné požiadavky a sociálne postavenie občanov ešte viac komplikovali početné rekvirácie, v dôsledku ktorých dediny prestávali byť samozásobiteľné. V roku 1915 sa rekvírovalo a súčasne sa múka dovážala z mesta. Dolná Mičiná vtedy dostávala iba jedno vrece múky týždenne, Horná Mičiná, Čerín a Môlča po dve. Tieto prídely však trvali len do zimy 1916. Prvá svetová vojna spôsobila nenapraviteľné škody nielen na poli hospodárskom a sociálnom, ale najmä v dušiach občanov, ktorí sa museli navždy rozlúčiť so svojimi blízkymi.


Medzivojnové obdobie

Koniec vojny znamenal novú kapitolu vo vývine dejín na Slovensku. Slovensko sa stalo súčasťou nového štátu a konečne bolo možné legálne uplatňovať vlastné jazykové a národné požiadavky. Krajina sa však nachádzala vo veľmi nepriaznivom ekonomickom rozpoložení, ktoré bolo spôsobené pustošivými nárokmi vojny. Tento nepriaznivý stav ešte prehĺbil vpád maďarských boľševikov na jar 1919, ktorí chceli obsadiť Slovensko a pripojiť ho k Maďarsku. Aj na Slovensku sa uskutočnilo niekoľko vojenských akcií; dokonca Zvolenská župa predstavovala časť frontového územia. Maďarská červená armáda bola zastavená pri Badíne, ale obsadená bola aj Dolná Mičiná. 14. júna 1919 však bolo podpísané prímerie a tak mohla byť konečne aj na Slovensku realizovaná československá štátnosť. Ekonomické pomery sa konsolidovali len pomaly. Ešte v roku 1920 bolo potrebné podporiť zásobovanie rekviráciami a kontingentmi. Obce Horná a Dolná Mičiná museli napr. v rámci kontingentu odovzdať 25q obilia. Na Slovensku sa postupne začali likvidovať najväčšie veľkostatky, čo však umožnilo vlastníctvo pôdy len malej časti roľníkov. Z hornomičinského notárstva bol tento zákon uplatnení napríklad len v Dolnej Mičinej, kde pôdu o veľkosti 212 kat. jutár dostali 40 obyvatelia, všetko domáci.

Katastrálna mapa v minulosti

Potrebné bolo konsolidovať aj hospodárske pomery obce. V roku 1929 sa zadal projekt na úpravu potoka, ktorý bol však schválený až v roku 1930. Potok bol potom regulovaný v rokoch 1935 – 1937. V roku 1934 si obec zažiadala o komunálnu pôžičku od zemskej banky v Bratislave vo výške 50 000 Kčs, ktorá jej však nebola poskytnutá. Neskôr si obec zažiadala o pôžičku vo výške 20 000 Kčs na tieto účely. Celkový obnos na reguláciu potoka predstavoval 605 000 Kčs. Samotná regulácia potoka znamenala prehĺbenie koryta, dlažbu dna, opevnenie brehov pobrežnými múrmi, dlažbu šikmých svahov s príslušnými objektmi, úpravu zaústenia bočnej bystriny v dĺžke 90 metrov. Aj v týchto dočasných prácach sa uplatnilo mnoho nezamestnaných.

Ťažkú hospodársku situáciu sa štátne orgány snažili riešiť zavádzaním núdzových prác v obciach, napr. opravy ciest, úpravy potokov, výkopy studní a pod. Mnohí obyvatelia však riešili svoje ťažké sociálne postavenie hľadaním práce v južných častiach Slovenska, najmä v oblasti Lučenca a Levíc, kde bola všeobecne kvalitnejšia pôda a tým aj lepšia možnosť zamestnať sa v poľnohospodárskom prostredí. Takéto sezónne migrácie sa najviac vyskytovali pred prvou svetovou vojnou, pokračovali však aj v období 1. ČSR.

Dôležitým  okamihom vo vývoji obce bola výstavba Potravného družstva v roku 1939. na jeho kolaudácii sa zúčastnili niektorí občania z obce Dolná Mičiná.

potravne druzstvo

Fotografia Potravného družstva krátko po otvorení

fotka


Druhá svetová vojna

Obdobie konsolidácie však netrvalo dlho a vidina pokojného života našich občanov sa čoskoro stala len ilúziou. Rok 1939 znamenal zmenu medzinárodných podmienok a tým aj zavedenie samostatnosti Slovenska, avšak po boku fašistického Nemecka. Obyvatelia Dolnej Mičinej sa o vzniku nového Slovenského štátu dozvedeli prostredníctvom vysielania v rozhlase, ktoré počúvali vo svojom rádiu, zakúpenom z peňažných darov alebo výťažkov z divadelných predstavení za 2077 korún.

V novom štáte sa zaviedla prísna cenzúra, bola obmedzená aj domová sloboda. Slovenská vláda vypísala pôžičku, ktorá dala prácu nezamestnaným a roztočila kolesá strojov a tovární. Nastali správne zmeny aj v nižších organizačných stupňoch bola ustanovená Pohronská  župa so sídlom v Banskej Bystrici: sídlom notariátu zostala Horná Mičiná, boli však vymenovaní noví velitelia žandárskych staníc, konkrétne pre Hornú a Dolnú Mičinú a Oravce v Ponickej Hute.

Dňa 30. augusta 1944 sa Banská Bystrica zobudila na rachot guľometov, automatov a pušiek partizánov, ktorí obsadzovali budovy nemeckých politických a kultúrnych inštitúcií a súkromných budov Nemcov. V dopoludňajších hodinách nato bola prečítaná v banskobystrickom vysielači proklamácia československého vojenského vedenia na Slovensku k slovenskému národu. V tejto proklamácii sa hovorí: „Zradcovská bratislavská vláda povolala nemecké vojsko, aby potrestala slovenský národ preto, že slovenskí vojaci odmietajú bojovať proti bratskému ruskému národu a ostatným spojeneckým národom. Títo zradcovia by chceli donútiť slovenského vojaka, aby bojoval proti našim a ruským parašutistom a partizánom, ktorí prišli na Slovensko, aby nám pomáhali brániť našu vlasť proti germánskym násilníckym lupičom, banditom a vrahom nášho národa. My to robiť nebudeme, ale naopak, staviame svoje zbrane proti nim, našim odvekým nepriateľom. Vyzýva sa celý národ do tohto boja…“.

Keď sa občania Dolnej Mičinej dozvedeli o tejto historickej udalosti, prijali ju s veľkým oduševnením a s nadšením sa zapojili do revolučného hnutia. Viackrát sa konali zbierky v prospech partizánov, ktoré s nevšednou dôkladnosťou viedol predseda „Revolučného národného výboru“ v Dolnej Mičinej Ján Krnáč. Najviac sa zbierali potraviny. Napr. dňa 30. augusta sa zozbieralo 224 kg múky, 5q 46 kg zemiakov, 26 kg fazule, masla, vajec… Zozbierané veci si partizáni odvážali na nákladných autách do hôr. Všetci zdatní muži chodili pomáhať nosiť zbrane a muníciu do vrchov na Horehroní na Prašivú.

revolucny narodny vybor

Aj občania Dolnej Mičinej s nadšením prijali správu slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrici o vyhlásení celonárodného ozbrojeného povstania proti fašistickým okupantom. Slovenskému národnému povstaniu sa snažili pomáhať materiálne, najmä potravinami, ale aj priamou účasťou bojaschopných mužov v povstaleckej armáde. Strážmajstra Jána Gašpara správa o Slovenskom národnom povstaní zastihla nemocničnom lôžku v žilinskej nemocnici, no napriek nemoci sa hneď v prvých dňoch pridal k povstalcom. V jednom z mnohých partizánskych bojov bol ranený. Raneného ho fašistický povstalci zajali a po niekoľkodňovom mučení a trýznení ho zastrelili.

O týchto udalostiach opäť rozpráva obecná kronika: „V októbri došlo do našej dediny povstalecké vojsko, ktoré bolo ubytované po domoch a v školskej budove, kde proviant bol zložený v triede a munícia v šatni. Vtedy už Nemci nasadili proti povstalcom osem divízií. Je teda prirodzené, že povstalecká armáda nedostatočne vyzbrojená a nevycvičená stiahla sa do hôr. Bolo to v posledných dňoch októbra (asi 25. a 26.), keď v jedno poludnie zahučal záhadný výstrel z dela nad dedinou; črepiny padali až do dvora „spoza vody“. Večer naši povstaleckí vojaci úspešne odtiahli smerom na sever a nasledujúce ráno od juhu zjavili sa nemecké tanky… pred našou dedinou! Vtedy nemecký vojaci s pripravenou puškou v ruke s tvrdým, odmeraným krokom prešli dedinou, ktorá bola sťa vymretá, potom tiahli iní pešiaci, tanky, autá, delá celý deň, celú noc smerom na Banskú Bystricu, do ktorej 28. októbra 1944 vnikli bez boja… 8. novembra 1944 hlásili, že je povstanie zdolané…“.

Dňa 13. decembra 1944 prišlo na Dolnú Mičinú nemecké vojsko. Niektorí kráčali peši, iní sa viezli na vozoch i s niekoľkými Maďarmi (okolo 20). podľa ich výpovedí sa vracali z Ruska cez Maďarsko a ubytovanie hľadali v slovenských dedinách. Častokrát prišli do jedného domu bývať aj 5-6. obsadili tiež školskú budovu a v triede umiestnili Maďarov s niekoľkými nemeckými vojakmi, ktorí mali nad nimi dozor. Tento transport nemeckých vojakov tam ostal až do januára 1945.

Títo vojaci absolvovali ďalšie cvičenia a neskôr boli posielaní späť na front. Do svojich radov sa snažili získať aj našich chlapov. „Chlapi, ktorí boli schopní vojenskej služby sa poschovávali! V isté odpoludnie prišla do dediny skupina nemeckých vojakov, ktorí dali vybubnovať, aby sa všetci muži dostavili pred družstvo. Nákladné auto nič dobrého neveštilo, iba odvlečenie do Nemecka, preto sa na určené miesto nik nedostavil. Na to nemeckí vojaci prešli celú dedinu, z domu do domu, ale bezvýsledne! Našli starcov a chlapcov! K večeru odišli. Bolo šťastie, že sa na obyvateľoch nepomstili.“

Keďže Dolná Mičiná ležala na frontovej línii, bol tam veľký pohyb nemeckých vojakov. Ľudia žili v strachu a neistote. Denne počúvali dunenie diel, cítili otrasy zeme, ktoré spôsobovali lietadlá zhadzujúce smrť „smrť“. Ani postavenie mužov, ktorí sa stihli poschovávať, nebolo jednoduché. Nemeckí vojaci ubytovaní v obci veľmi pozorne striehli na každý pohyb. Mnohokrát im miestni obyvatelia nemohli zaniesť ani stravu a tak ostávali hladní, poskrývaní v podzemných dierach a bez správ!

Z dolnej Mičinej pochádzali títo partizáni a vojaci:

Július Adamec – partizán

Ondrej Petrnák – partizán

Ján Snopko – vojak

Jozef Snopko – partizán

Ján Kupec – vojak, partizán

Juraj Baran – vojak

Ján Baran – vojak

Ján Bačík – vojak

Ján Dobrík – vojak

Matej Gašpar – vojak

Pavel Gašpar – vojak

Ondrej Kapitáň – vojak

Juraj Kmeť – vojak

Juraj Kmeť – vojak

Ondrej Krnáč – vojak

Matej Kupec – vojak

Ján Kupec – vojak

Ján Kupec – vojak

Ján Kupec – vojak

Ondrej Kupec – vojak

Ján Marko – vojak

Ondrej Marko – vojak

Ján Ondrejka – vojak

Ján Pecník – vojak

Ján Sebenský – vojak

Juraj Sebenský – vojak

Ján Turčan – vojak

Aj tu, ako v mnohých iných obciach, museli obyvatelia odovzdať určitý počet statku. Takto Dolná Mičiná prišla o 20 kusov úžitkového rožného statku. Vojaci brali i kone a voly.

Keď prišli do dediny Vlasovci, hnali obyvateľov každý deň do chotára kopať zákopy a robiť bunkre. Keď jedného dňa začuli pracujúci obyvatelia rachotiť míny od Lukavice, od strachu sa rozutekali, aby si zachránili životy.

Aj o týchto udalostiach rozpráva obecná kronika: „…prišli trpké dni… Nemecké vojská sa menili v našej dedine postupom fronty. Jedny odchádzali, prišli horší, brali chlapov, potom statok, živnosť… V marci 1945 už duneli delá okolo nás! Prvá ťažká delová strela padla do školskej záhrady, kde vytrhla zem v priemere 3 metre. Obyvatelia sa utiahli do pivníc a v strašnej neistote prežili 9 dní, než prišli prví rumunskí vojaci, ktorí urobili koniec neistote a útrapám.“

údaje z obecnej kroniky o vojnových udalostiach

Zachované údaje z obecnej kroniky Dolnej Mičinej o vojnových udalostiach

Pri oslobodzovaní Banskej Bystrice postupovali údolím Hrona smerom na západ k Slovenskej Ľupči útvary 54. pevnostnej brigády s rumunskými jednotkami a oslobodili obce Lučatín, Moštenicu a Hiadeľ. K Hornej Mičinej sa Nemci priblížili v marci 1945, v oblasti Dolnej Mičinej sa odohrali veľmi tuhé boje, pretože nepriateľ zaradil do bojov aj tanky a prešiel do prudkých protiútokov. Oslobodzovacie boje v chotári Dolnej Mičinej trvali takmer 9 dní a vyžiadali si ďalšie ľudské obete, a to: Annu Kupcovú, ktorú zabili na ceste, kde bola na mieste mŕtva; Ondreja Marku, ktorý zomrel v nemocnici v Banskej Bystrici po tom, čo ho strela zasiahla do ruky; a 5-ročného Paľka Uhliara, ktorý tiež zomrel v nemocnici. Počas týchto bojov vznikli aj značné materiálne škody. Veľká časť obytných a hospodárskych budov bola poškodená alebo úplne zničená. Obec bola oslobodená 22. marca 1945.

Nezmyselnosť 2. svetovej vojny si vyžiadala ďalšie obete na životoch, ktoré znamenali nenahraditeľnú stratu pre ich pozostalých.

V chotári obce položilo svoj život 18 vojakov sovietskej armády, 22 Rumunov a 31 Nemcov. Nebol tu ani jeden padlý vojak maďarskej národnosti. Rovnako tu nepadli žiadni vojaci v SNP, žiadni partizáni, ani tu neboli občania umučený v koncentračných táboroch. Padol však jeden občan v SNP a jeden pri prechode frontu. Neboli tu žiadni nezvestní občania, žiadni zajatí vojaci ani občania padlí mimo územia ČSR.

Na mičinskom cintoríne boli pochovaní dvadsiati rumunskí vojaci, o hroby ktorých sa miestni občania chodili pravidelne starať. Najmä v čase Svätodušných sviatkov chodili hroby upravovať a zdobiť.

Po oslobodení obce sa obyvatelia pustili do najnutnejších opráv jarných prác. Všetci s dobrou voľou a radosťou, že prežili uplynulé hrôzy. Len v rodine Gašparovcov sa ešte stále nedokázali tešiť slobode, pretože im chýbal niekto, o kom nemali žiadne správy. Len keď otvorili masový hrob v žilinskom lesíku, prišla správa, že aj Ján Gašpar je medzi zavraždenými. O Jánovi Gašparovi podrobnejšie hovorí článok pod názvom „Nezabúdajme“ z časopisu Bezpečnosť.

jan gaspar

„Strážmajstra Jána Gašpara zastihla správa o Slovenskom národnom povstaní v posteli žilinskej nemocnice. Zotavoval sa z ťažkej nemoci. Služba na rušnej stanici Vrútky ho položila na nemocničnú posteľ. Správa o povstaní však zotavovanie prerušila. Nebo by ho už nikto udržal na posteli, ani keby ho bol priviazal. Vonku sa diali významné, dejinné udalosti. Jeho miesto bolo tam, po boku druhov z povolania. Vstal, zbalil si svoje veci a šiel. Na druhý deň už ho vidíme konať službu na oživenej križovatke ciest i záujmov, vo Vrútkach.

Neskoršie ustúpil s oddielom poľného četníctva do Turčianskeho Svätého Martina. Nevyhýbal sa práci ani boju. Odvážny, vytrvalý získaval si priazeň predstavených a obľubu kamarátov. Ak bolo treba vykonať vážnu úlohu, šiel Gašpar a sním desiatky iných. Slabý na tele, silný na duchu, dával uistenie, že všetko, na čo sa podujme, sa podarí. Každý sa pri ňom cítil v bezpečí, preto bol 10. septembra 1944 ako jeden z najzdatnejších odoslaný na podporu horskej batérii na Martinských holiach.

A keď musela ustúpiť aj batéria, strážm. Gašpar ostal v partizánskej skupine veliteľa Žingora „prenasledovať tú peleš až do zničenia“ ako sa bol vyjadril pred tými, čo ho zdržiavali, odrádzali pre jeho chorobu od boja. Sliedili za Nemcami, rúbali, ťali, kde sa dalo, ničili prísun, zdržovali náklady munície, a to všetko ďaleko v tyle nepriateľa.

Až z jednej výpravy sa Janko nevrátil. Zahynul, vraveli si druhovia medzi sebou. Ale nezahynul ešte, len nastúpil hroznú cestu kalvárie k pomalému hynutiu. V boji bol poranení dvoma strelami do ľavého kolena. Zajali ho a odviedli do Žiliny. Miesto ošetrenia vodili h nemeckí kati na výstrahu a posmech po uliciach mesta. Pre ťažké poranenie nevládal, nemohol chodiť. Preto ho dvaja podporovali, vliekli medzi sebou omdlievajúceho od hroznej bolesti.

A potom ho hodili do studenej cely bez ošatenia, bez pomoci. – Nech zdochne – uškrnul sa neľudský tvor, veliteľ gestapa, keď mu tlmočili žiadosť strážm. Gašpara, aby ho ošetrili. Musel si roztrhať vlastnú košeľu a tou si obviazať krvácajúcu ranu. Dňa 8. decembra 1944 ho odviezli i s viacerými ranenými do žilinského lesíka Chrast a výstrelom do tyla usmrtili.

Po objavení tohto masového hrobu dňa 18. mája 1945 našli aj telo strážm. Jána Gašpara. A vtedy sa až ukázalo, čoho je schopná surová, katanská povaha gestapáka. Strážm. Gašpar mal vybité oko, na spodnej čeľusti vyrazené dva, na hornej štyri zuby a celú tvár strašne zohavenú. Človek sa priam strasie od hrôzy a právom sa pýta: je pre nich dostatočný ten trest, ktorý ich stihol?

Dňa 20. mája 1945 bol strážm. Ján Gašpar pochovaný v Žiline. Ale už dňa 2. júna 1945 dala si ho previezť matka – vdova domov, do Dolnej Mičinej, okres Banská Bystrica, kde sa narodil 4. októbra 1914.

Strážm. Ján gašpar bol mladý príslušník zboru, bol a ostane pýchou. Od prírody nadaný, usilovný, svedomitý, v službe energický, ale spravodlivý, pevný charakter, oduševnelý vlastenec. Nemôžeme mu dať krajšie vysvedčenie nad to, že si želáme, aby náš zbor pozostával zo samých takých, ako bol strážm. Ján Gašpar.“

Do dejín obce Dolná Mičiná sa svojou činnosťou zapísal tiež generál Július Nosko, náčelník štábu povstaleckých vojsk v Banskej Bystrici. Bol dlhoročným priateľom rodiny Kupcovcov z Dolnej Mičinej, u ktorej sa zdržiaval po potlačení Slovenského národného povstania. Jeden z členov tejto rodiny, Ján Kupec, bojoval ako vojak a partizán pod jeho vedením. Generál Nosko sa na Dolnú Mičinú aj neskôr rád vracal s celou rodinu.

jan kupec a julius nosko

Vojak Ján Kupec a generál Július Nosko